KATASTROFA POŽEHNANÍM

            Carlo Carretto spomína na svojich rodičov,  ako v oblasti, kde žili, zničilo jedného roku nesmierne prudké krupobitie všetku úrodu. Vinič i obilie, kukuricu i zeleninu. Toto nešťastie otriaslo Carlovým otcom natoľko, že v ňom dozrela myšlienka opustiť svoj rodný kraj a nájsť si prácu inde. Poradil sa o tom so svojou manželkou a odsťahovali sa do Turína.
            Malý Carlo z otcovho rozprávania pochopil, že aj keď krupobitie bolo pre chudobnú rodinu veľkým nešťastím, pre jeho rodičov nebol Boh tým, ktorý len trestá a nečinne sa prizerá nešťastiu druhých. Pre nich bol Bohom nádeje, Bohom, ktorý žiada, aby sa človek po zemetrasení opäť zdvihol, aby po krupobití, ktoré ich uviedlo do chudoby, začali bez dlhých rečí opäť od začiatku. Neživili v sebe pocit horkosti, ani neočakávali, že Boh za nich všetko urobí. Zdvihli sa a šli ďalej.
            Svoj ďalší život prežili v Turíne v blízkosti oratória Dona Bosca, na mieste tak priaznivom pre rozvoj viery a tak bohatom na najrozličnejšie stretnutia. Rodine presťahovanie pomohlo stať sa otvorenejšími pre dobro. Carlo spomína: „Tam sa v mojom bratovi zrodilo povolanie misionára, tam má svoj počiatok duchovná orientácia mojich oboch sestier, ktorá ich nakoniec priviedla k rehoľnému životu.“
            Aj naše životy niekedy postihne nešťastie, blízke katastrofe. Boh však chce, aby sme nezatrpkli, ale s nádejou a v dôvere vykročili ďalej. On človeka neopustí a ten možno až s odstupom času bude pozorovať, ako Boh hrôzy zemetrasenia premenil na požehnanie v jeho rodine, okolí. Ako hovorí sv. Augustín: „Boh nemôže dopustiť zlo, ak nemá zároveň možnosť obrátiť ho v dobro“.